Život s nervákom a ťažkou povahou

Autor: Eva Horáková | 6.12.2012 o 12:14 | (upravené 6.12.2012 o 16:00) Karma článku: 11,64 | Prečítané:  3149x

Všetci sme s nejakým prišli do kontaktu.. Možno Váš muž, otec, mama, kamarát... Verím, že je ťažké žiť s nervákom, ale Vy môžte aspoň občas újsť, zavrieť sa, nestretávať sa s ním. Ja s jedným fungujem už 28 rokov a nemôžem újsť.. lebo pred sebou neutečieš! Cholerik vie určite otráviť život svojmu okoliu, ale hlavne sebe...

 

Možno to vo mne vybudovali už súdružky učiteľky v škôlke, ktoré nevedeli pochopiť, že ja to mlieko proste NE - VY- PI -JEM, lebo smrdí, sú tam divné kože a ani farbu nemá sympatickú a po ich pokusoch, že kým to nevypijem budem sedieť v jedálni ma mamina pravidelne nachádzala o piatej sedieť s pästičkou pod bradou nad mliekom v jedálenskom väzení.

Na základnej škole, keď sa už zo súdružiek stali pani učiteľky a už ste mohli prejaviť aj aký taký malý prejav anarchie, síce pár mliečnych pokusov zo strany nadvlády bolo, ale potom to vzdali. Nikdy som nevedela pochopiť, prečo tá osoba, len preto, že je dopselá a rozhodla sa byť učiteľom, má mať hlavné slovo, či nebodaj byť mi prirodzenou autoritou. V tej dobe to určite neboli prvé prejavy drzosti z mojej strany, ale konečne moje "vtipné" a "podnetné" komentáre mali svoje publikum, tak som s nimi vydržala až po ukončenie základnej školy. Vždy som bola inteligentná, s učením som nemala problémy, pretože som presne vedela, že keď máte čisté jednotky šesť - sedem rokov, učitelia vás podržia až do konca so slušným vysvedčením bez akejkoľvek prevratnej snahy z vašej strany.

Potom prišla stredná škola. Rozumovú výbavu som mala v poriadku pre ďalšie vzdelávanie, ale niečo mi chýbalo. Niečo, podľa čoho sa volala moja základná škola. Základy... Keďže som posledné roky v triede nejak presedela, preflákala, občas som sa tam ani neobjavila, zrazu som síce poznala veľa slovíčok z nemčiny, ale ani ň o skloňovaní, či nejakej gramatike... vedela som vypočítať rovnicu, ale nie podľa určeného vzorca,lebo som ho nepoznala... Tak sa z jednotkárky stala priemerná študentka s absolútnym nezáujmom o školu. Keďže som tam už nepatrila k najlepším, nemalo v mojej pubertálnej hlave pointu sa ňou vôbec zaťažovať. S veľkým nervovým vypätím a sebazaprením mojej maminy som sa dopracovala k maturite, kde som sa nakoniec vykecala na dvojky. Čo nikto nečakal, pár spolužiačok, ktoré sa nevykecali tak dobre, mi to ani neprialo.

Ďalej som si myslela, že môj bezstarostný život bude ďalej pokračovať na výšku.. Ale tu prišiel pre mňa nepochopiteľný šok.. Rodičia ma nepodporili v snahe sa dostať na vysokú školu. Čo som v tej dobe samozrejme brala ako najväčšiu zradu a úplný nezáujem o moju budúcnosť, aj keď sa mi snažili vysvetliť dôvody.Nevideli pointu v tom, aby som navštevovala vysokú školu, keď som v podstate pravidelne nenavštevovala ani tú strednú a môj záujem o vzdelanie bol povedzme laxný ... Dokonca boli tak hnusní :) , že mi nenechali ani posledné prázdniny a otec mi našiel prácu!

Pár rokov som ešte rebelovala :) až kým som nenašla prácu, ktorá ma baví... Ale tá moja povaha ma doháňala aj v iných sférach života... Dokonca aj v sekcii žúrov a chát :), ktorej som sa istú dobu venovala veľmi akčne, dalo by sa povedať, že v tomto smere som bola priam aktivistka! Ale už aj na stanovačkách, či chalupách, kde všetci ostatní mohli spať 15ti v miestnosti, ja som potrebovala svoj kľud a ticho na spánok a ak mi to niekto nedoprial, samozrejme som to dala patrične najavo! Prečo sa vracať k tomu, že som samozrejme patrila vždy k posledným, ktorí išli spať a dovtedy sme rušili celé okolie, keď ja chcem spať, musí byť ticho! Celý život závidím ľuďom, ktorí majú spánok ako môj manžel, ktorý ma určite za uchom páčku ON/OFF a keď ľahnú, dajú proste off a nerušene spia aj keby sa zbíjalo v okolí.

Prešla som samozrejme aj pár vzťahmi, ktoré boli fajn, ale niečo v nich chýbalo... Až kým som sa v roku 2008 trošku viac nevenovala tequile na festivale a nepomýlila si stan a vliezla do cudzieho, kde spal, teraz už môj manžel a otec mojej dcéry Braňo...

Braňo je super... je inetligentný, sexy, spoločenský a starostlivý ale hlavne flegmatický... Hňeď som vedela, že ho chcem na život... Aj keď som sa čudovala, perčo taký pohoďák chce mňa, klbo nervov... Spočiatku trvalo kým sme sa vo vzťahu zohrali, lepšie povedané, kým som si uvedomila, že v zdravom vzťahu musí vedieť ten sebapresadzujúci sa partner potlačiť svoje ego a nechať priestor na život aj tomu druhému.. Keď sme usúdili, že už je to na poráádečku ako hovorí môj muž, tak sme sa vzali.. A tak ako nás tequila na festivale dala dokopy, tak nám na dovolenke na Mallorce dopomohla aj k našej krásnej malej Lucke. Aj keď tehotenstvo bolo úplne zlo, nikdy nechcem vedieť, čo museli predtým zažiť ženy, ktoré hovoria, že to bolo ich najkrajšie obdobie v živote, ale stálo to za to :)

Našťastie nám dáva príroda nejaký zvláštny materský tunning, že aj keď som akokoľvek unavená, nevyspatá, zničená na mojom úsmeve vždy keď chytím malú sa to vôbec neprejavuje.. Škoda, že ten tunning neplatí aj na manželov...

Tento článok venujem môjmu úžasnému manželovi, ktorý videl potenciál v nervákovi a počkal, kým sa trošku ukľudním....

Svojim rodičom, ktorí na to museli čakať trochu dlhšie...

a kamarátom, s ktorými sa chodím odreagovať, ktorí sa možno nedočkajú :)


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?